CELKOM NORMÁLNE DIEVČA 1
CELKOM "NORMALNE" DIEVČA
Stála som pred zrkadlom. Moje oblé boky sa v ňom len tak vynímali. Načo som si už dlhé mesiace myslela, že som tučná. Nie, nie nemyslite si že cele dne trávim pri záchodovej mise a všetko čo zjem sa zo mňa dostane skôr než to strávim. Anorektičkou sa vážne stať netúžim.
Len si to proste o sebe myslím, navzdory môjho okolia. Ešte raz som sa zahľadela na môj odraz v trocha špinavom zrkadle a odišla som vytiahnuc spod neho škatuľu od topánok šarlátovo červenej farby. Uvelebila som sa na posteľ, ktorá doslova kričala že je moja. Zbožňujem totiž fialovú farbu, a v ojej izbe ani inú nenájdete. Okrem drobných maličkostí, ako napríklad spomínaná škatuľa od topánok ale to sú len detaily. Posteľ, nábytok, koberec, steny, luster, dokonca aj kvetináče na kvety tu musia byť výlučne len fialové.
V pokoji som si chcela preštudovať moju zbierku futbalových kartičiek. Viem, je to nezvyčajné, že dievča ako ja, zbiera kartičky ako sú tieto, ale robila som to iba z jediného dôvodu. Na týchto obyčajných papierikoch na ktorých boli zachytený rôzny futbalisti z celého sveta v nejakej dôležitej akcii, sa dalo na našej základnej škole poriadne zarobiť. A tým poriadne myslím naozajstný balík! Naši chalani a idú po nich zblázniť. Nechápem však prečo. Na internete nájdete takýchto obrázkov milióny. Načo míňať peniaze na nejaké obyčajne obrázky rozmerov 3x5. Heh určite sa pýtate prečo na ne míňam peniaze teda aj ja? No v Amerike ich majú trikrát lacnejšie než u nás. A zhodou okolností mám na Manhattane bratranca, takže stačí len zdvihnúť telefón a o týždenný prísun peňazí je postarané.
No ale teraz sú mi všetky nanič. Základka skončila, a to nehovorím len preto, že sú prázdniny. Ale Základka pre mňa skončila už navždy. Vychodila som tam celých 9 rokov z toho 4 roky som zbohatla na mojom biznise, ale teraz už nie je komu predávať moje papierové zázraky. So spolužiakmi sa moc nestretávam a vôbec s väčšinu ľudí som už dlhšiu dobu nevidela, až na tých s ktorými chodím von.
Zavrela som pomaly rozpadávajúcu sa škatuľu a šupla ju znova na svoje miesto pod zrkadlom.
„Nela?“ začula som zrazu oddola prenikavý hlas mojej matky Amandy Lavendovej. Narodila sa už v tom spomínanom Manhattane kde žila s rodičmi aj so sestrou - tetou Debby a mamou bratranca Williama. Odišla na Slovensko so svojím manželom a vlastne aj mojím otcom, ale rozviedli sa krátko po mojom narodení. Nebýva s nami a ani nejako po jeho prítomnosti netúžim. Zostali sme bývať tu na Slovensku, lebo do Ameriky sa mama s nami už vrátiť nemohla, pretože miesto na bývanie sa tam už nenájde. Museli by sme kupovať nový byt a pochybujem že mama by mala na to peniaze. Aj keď nevravím že ako právnička nezarába veľa peňazí. Heh. Ona ich má až moc. Ale aj tak. Amerika, nový život, nový kamoši, no neviem.
„Nela!“ jej hlas s anglický prízvukom sa ozýval po celom dome. Ziape na mňa akoby som bola na 3 poschodí. Zišla som dole po točitých schodoch rovno do kuchyne, kde som predpokladala že bude, lebo v dome vládla vôňa práve pečúceho sa ovocného koláča. Moja mama sedela pri šporáku, pozerala sa okienkom naň a pritom hladkala jej tak oblúbenú perzskú mačku, ktorú dostala od jej otca na 30 narodeniny. Čierne vlasy asi po bradu mala voľne rozpustené a jej dosť chudá postava vyzerala nejako ohnuto. „Áno?“ „Idem k Lichnerovcom. Len som sa ťa chcela opýtať či nejdeš so mnou.“ Hovorila a pritom stále čumela do teplovzdušnej rúry čiernej farby. Celá kuchyňa bola nejako divno zladená do čiernožltej čo podčiarkovala ešte aj umývačka riadu a nádoby na cookies, ktoré si mama dáva dovážať z Ameriky. A vôbec celý dom dýcha takou zvláštnou americkou atmosférou.
No a je to tu. Stale ma pokladá za tú malinkú Nelinku, ktorá chodila s mamičkou na každú návštevu susedstva. Ale nejde len o to. U Lichnerovcov je Gabriela. Rozmaznané decko dvoch bohatých rodičov. Minule som prišla k nej do izby, a ona keďže ma nemá moc rada šla požalovať vraj som sa jej dotkla veľmi silno zlatej kľučky na dverách. No minule. Pred dvoma rokmi. Keď som sem chodievala s mamou. Ale bolo to hlavne preto, že pán Lichner mi vždy dal nejaké peniaze vraj „na cukríky“. No neviem neviem. 10 ečok len t ak na cukríky. Pre 12 ročnú babu. No a dneska mám 15 ( v decembri 16) a pán Lichner akosi prestáva financovať moje osladenie života. Možno preto, lebo som sa prisilno dotýkala zlatej kľučky na dverách. Ktorá je mimochodom iba pozlátená.
„Nie, nemôžem. Idem s Emmou a Lily pozrieť na námestie na tie kolotoče.“
„Ale veď pán Lichner ťa má rád Nela.“ Nenechala sa odradiť mama. Odtrhla oči od sporáka a hodila na mňa trpiteľský pohľad. Akoby som jej ja prikázala aby k nim šla. Využila som situáciu že som v kuchyni a šla som si ku drezu naliať pohár vody. „Mal ma rád. Až do doby, kým som mu netrafila painballovou guličkou do hlavy.“ Spomenula som si na môj minulotýždňový atentát. Ale bol bohužiaľ nechcený. Dávid doniesol tú zbraň z ktorej sa strieľa na painbolle a ja som len tak potiahla spúšť, že čo to spraví a čírou náhodou to trafilo pána Lichnera do hlavy. Heh. Trefa za 100 bodov. On si ale myslel že som to spravila naschvál, kvôli tej udalosti s kľučkou a tak som už nič nemohla vysvetliť.
„Čo si urobila?“ zháčila sa na mňa mama, lebo som jej to akýmsi nedopatrením zabudla povedať.
„Ale bola to len náhoda.“ „No. Náhoda. Keď teda nechceš ísť, prihrej potom obed Grace . Nechám vám trocha toho koláča. Neviem kedy sa vrátim tak ma potom nečakajte.“ Grace bola moja mladšia sestra. Mala typicky americké meno, narozdiel odo mňa. Mama sa chcela aspoň našimi menami trocha priblížiť Amerike. Ale pre to, že moja sestra bola odo mňa o rok mladšia sa chovala úplne ako keby jej to tu patrilo. Obšmietala sa okolo mamy, a lepila sa na ňu akoby to bol jej osobný vankúš. Ale narozdiel odo mňa, už mala množstvo chalanov. A to má len 14 rokov. Vôbec nechápem, ako sa na ňu môže niekto nalepiť. Veď len jej povaha by ma odradila sa k nej priblížiť čo i len na 5 krokov. No u príslušníkov opačného pohlavia to asi pôsobilo inak. Koniec koncov, Grace bola vždy tá najobľúbenejšia a Nela ostala takpovediac naocot.
Grace ešte nebola doma, tak po maminom odchode som si mohla plne užívať samotu a útulnosť domova. Tanierik, na ktorom boli koláče, som trošku posunula na kraj stola. Niečo ako pasca pre Grace. Nikto nepozerá na nebezpečenstvo úrazu. Vyšla som hore do svojej fialovučkej izby, držiac v ruke ešte teplý ovocný koláč. Cítila som, že trúsim na zem, ale vždy sa to dalo zvaliť na niekoho iného. Zvyčajne, keď sa mi poskytne takáto príležitosť, sedím vo svojej izbe za počítačom a buď chatujem s kamošmi, alebo si pustím karaoke a na plné pecky vyspevujem do okolitého ticha. Nikdy ma moc netrápilo, že ma môžu počuť susedia. Zatiaľ sa nik nesťažoval, takže im to asi nevadí. V mojej izbe bolo ako vždy príjemné teplo, keďže tam slnko svietilo skoro celý deň. Musím si nájsť nejaké pekné vecičky do toho mesta. Som si totižto všimla, že už dlhšiu dobu sa tam potulujú nejaký pekný neznámy chlapci. No nebolo by na škodu dáko sa k nim prikradnúť. Ale čo budem hľadať, keď aj tak všetky veci mi zhabe Grace? PRASK. Ozvalo sa zrazu oddola. No spomeň čerta a je tu. Toto je jasný príchod Grace. Tresnutie dverami, potom zvuk otvárajúcej sa chladničky (lebo naša milá Grace sa napcháva od rána do večera! A naviac ma na tom štve že ani nepriberá!) a dupotanie po schodoch. No a mama si myslí že jej ešte budem prihrievať obed. Ha! Nie je 5 ročná. Aj keď...
„Nenormálny, sprostý magor!“ Ozývalo sa oddola a bolo jasné, že Grace zas nechal nejaký chalan. No čudovala by som sa, keby s ňou vydržal viac ako mesiac. Čo sa ešte nestalo.
Znova som počula tresnutie ale tentoraz to bolo niečo sklenené. A znova ten ziapot: „Boooožeee!! Toto je fakt všetko nanič!“ Hmm.. Asi si chcela zobrať koláč a spadol jej tanier. Ha! Takže moja pasca zafungovala. V takýchto plánoch sa Grace vždy nachytá. Aj keď nikdy nemá ani potuchy že to nebola náhoda.
Ako sa dalo ďalej vypočuť, vykašľala sa na črepy na zemi, určite neodolala koláču a zobrala si ho. Teraz kráča hore schodmi do svojej izby. Mimochodom má ju vedľa mňa!
„Ahoj!“ povedala som jej provokatívnym tónom, keď prechádzala okolo. No onedlho som to oľutovala lebo jej tmavohnedé oči na mňa sršali hnevom. Čierne vlasy po plecia mala rozstrapatené, asi sa z nervov hrabala vo vlasoch a jej oblečenie bolo celé zablatené.
Nezadržala som sa a vybuchla do smiechu.
„Ty sa nemáš čo smiať!“ osopila sa na mňa a div, že ma nešla prebodnúť pohľadom. Rozmýšľala som prečo je taká zablatená. Možnože ju konečne v škole vyváľali v najbližšom hnojovisku. Ktovie.
„Môžem si robiť čo len chcem.“ vrátila som jej úder a opäť som sa snažila v skrini dačo vyhľadať.
„Hah! Čo si zas natárala Marekovi?“ Ooh. Zase to obviňovanie môjho Ja. Nie som až taká špina aby som proti nej poštvala jej frajera. Lenže jej tupý mozoček to nechápe. „Ja? Sa pozri skôr na seba čo robíš! Až potom obviňuj z tvojho neštastia niekoho iného!“ Som zvedavá, dokedy ju to bude baviť takto sa hádať. Koláč sa jej len tak hompáľal v ruke, ešte doňho ani nezahryzla, a ako som si všimla, zabudla sa aj vyzuť. Takže koberec, a plávajúca podlaha boli úplne špinavé. Mama zase raz bude mať radosť! „A toto je čo?“ hodila po mne nejaký papierik už pokrkvaný od jej neustáleho stískania. Nemala som ani potuchy čo tam môže byť. Žeby nejaký zatúlaný e-mail? Ktorý som nechtiac odoslala jemu? Ale môj úsudok nebol správny.
Prechádzala som list očami a čím ďalej som zašla, tým viac som bola rozrušená, dokonca mi srdce búchalo ešte prudšie ako zvyčajne. Nemohla som tomu uveriť! Niečo také, že by sa stalo mne?
Neudržala som sa. Musela som to prečítať nahlas. Nasledoval nádych a z plných pľúc, trochu zaskočená, som začala čítať: